MEMENTO MORI: Život je krátky

Väčšia časť života plynie, kým robíme chyby. Veľká, kým nerobíme vôbec nič. A celá kopa, kým to, čo nie je účel.

Pritom zabúdame na jeden fakt.

Život je krátky.

A všetci čoskoro umrieme.

Väčšina by spravila všetko preto vyhnúť sa tejto myšlienke.

V 2019 Dor-Ziderman sledoval mozgovú aktivitu subjektov, ktorým v zlomkoch sekúnd poskytol slová 1) neurtálne, alebo 2) prepojené so smrťou (ako pohreb, alebo kar).

Keď ku slovu pridali vlastnú fotku človeka…

Jeho mozog potlačil signál, ktorý by navrhoval, že smrť by sa mohla týkať jeho.

Pretože myšlienka na vlastnú smrť je nekonečne temná.

A väčšina z nás sa na ňu nazerá negatívne.

Ale keď tak robíme, uniká nám pointa života: Smrť je hnací motor, ktorý nás drží v pohybe a ktorý nám poskytuje motiváciu dosahovať, učiť sa, milovať.

Nie strachovať, kedy odídeme.

Ale naopak!

Meditácia nad smrťou je univerzálny kľúč k životu Vašich snov.

Ako Montaigne povedal…

“Praktikovať smrť znamená praktikovať slobodu. Ten, kto sa naučil, ako umrieť sa odnaučil, ako byť otrok.”

Myšlienka na smrť je depresívna len pre tých, ktorí ju nechápu.

“Kto by predsa chcel myslieť na umieranie?”

Ale čo keby sme namiesto strachu a neochoty prijať pravdu, urobili opak? Čo keby reflexia a meditácia nad touto skutočnosťou bola skutočne jednoduchým kľúčom k tomu, žiť najlepšie, ako vieme? Čo keby bola kľúč k odomknutiu inšpirácie, vďačnosti, štedrosti, šťastia, motivácie a povzbudenia k tomu, žiť život naplno každý deň?

Marcus Aurelius, najoslavovanejší vládca starovekého Ríma…

V jednom zo svojich denníkov napísal:

Kto na svete by si pomyslel, že mu môže ostávať na zemi pár minút a povedal: “Mal by som tento čas stráviť hnevom, alebo strachom.” Môžeš opustiť život teraz. Nechaj to rozhodnúť, o čom hovoríš, čo robíš a na čo myslíš.

Porozumenie, že všetci raz umrieme, prináša perspektívu.

Poskytuje pripomienku…

Ktorú všetci zúfalo potrebujeme.

Pretože i keď je život krátky, bol nám daný na dostatočne dlhú dobu, v dostatočne štedrom množstve na to dosiahnuť aj najveľkolepejšie veci, ak využitý v plnosti.

Väčšina ľudí však svoj život premrhá — prípravou na to žiť.

Väčšina ľudí utratí tak krátky moment, na ktorý tu sme a ktorý uteká tak rýchlo, aby potom, práve vtedy, keď sa cíti konečne pripravený…

Človek umrel.

Nejde však o to, že život je krátky.

Ide o to, že sme márnotratní s tým málom, ktoré máme.

A kým odkladáme žitie, život zrýchľuje. Nič nie je naše, okrem času, ktorý nám bol prírodou daný. Prírodou, ktorá nám zverila jednu vec, tak prchavú a vratkú.

Čas…

Jedinú pôžička, ktorú ani najvďačnejší dlžník sveta nemôže vrátiť.

Je však chyba pozerať na smrť dopredu.

Väčšina je totiž za nami.

Každý deň nášho života, ktorý uplynul, je navždy preč — v rukách smrti.

Pochopiteľne, väčšina by túto myšlienku radšej ignorovala. Spravila všetko preto predstierať a presvedčiť samých seba, že nie je pravdivá.

Akoby tým presvedčili prírodu.

Ale drahý priateľ — práve pohľad na smrť…

Je nástroj, ktorým vytvárali reálnu perspektívu a urgenciu v živote generácie pred nami. Aby sa správali k času, ako daru. Nie mrhali ním na bezcenné a zbytočné.

Ale aby žili život verný sebe.

TERAZ, nie potom.

Pretože žiadne “potom” prísť nemusí.

A tá sekunda, ktorá práve prešla? Sa ráta. A táto tiež. A tak isto každá ďalšia. A tieto sekundy sa poja v minúty. A tie v dni, ktoré v mesiace a tie v roky.

A každú z nich buď získavate, alebo strácate.

A vedzte, keď hovorím…

Je omyl myslieť si, že medzera medzi životom a smrťou je úzka len v istých momentoch len preto, že priemerný život trvá 4160 týždňov.

Nie je.

Vzdialenosť je rovnaká všade.

Nie všade smrť vidíme tak jasne; ale predsa je vždy po ruke rovnako.

Nezáleží na tom, kto ste, alebo koľko vecí chcete ešte spraviť. Môžete dnes vkročiť na prechod a starý plechový trabant Vám vrazí zuby do lebky. Hotovo.

A je všetkému koniec: Dnes. Zajtra. Čoskoro.

Ale to život nerobí nezmyselným!

Robí ho účelovým.

Sokrates povedal: “Správne praktikovanie filozofie, nie je o ničom inom, než umieraní a o tom byť mŕtvy.”

V ranných Buddhistických textoch existuje termín “maraṇasati,” ktorý v preklade znamená “pamätaj na smrť.”

Táto Buddhistická meditácia je pripomienkou, že smrť môže udrieť kedykoľvek. A preto by sme mali usilovne a urgentne v každý moment, i tak krátky, ako trvá jeden nádych, praktikovať svedomitosť v tom, čo by malo byť kultivované a čomu sa vyhnúť.

Naviac…

Prijatie smrti poskytuje nielen povzbudenie, ale pokoru.

Pretože, ako povedal Napoleón: “Je to práve po víťazstve, kedy sme najviac zraniteľní.” Prečo? Arogancia.

Preto…

V čase najväčších Rímskych víťazstiev, kedy mala väčšina verejnosti prilepené oči na generála vpredu, tento generál mal uši nasražené na radcu za ním, ktorého si všimlo iba pár ľudí. Radcu, ktorý veľkolepému veliteľovi do ucha šepkal: “Pamätaj, že si smrteľný.”

Ako pokorujúca pripomienka — na vrchole slávy a víťazstva!

Väčšina ľudí však premrhá čas, ktorý má na povrchné veci.

Čas, ktorý bez ohľadu na to, ako starostlivo strážený…

Nevystačí, ani na to potrebné.

Pričom najhoršia strata času je tá kvôli nedbanlivosti. Kvôli odkladaniu života. Prokrastinácii, ktorá berie človeku deň za dňom a uchmatne prítomnosť výmenou za sľub života v budúcnosti.

Očakávanie zajtrašku…

Kvôli ktorému strácame dnešok, najhodnotnejšiu vec, ktorú máme.

Naťahujeme sa po sľuboch v rukách Šťasteny a nechávame si utiecť, čo leží v našich. Preto, drahý priateľ, musíte Váš čas strážiť.

Lebo i keď budete, stále uletí.

Ale práve preto musíte bojovať s rýchlosťou času svižnosťou, s ktorou ho užívate. Ako prameň, ktorý dnes vyviera, no nebude tiecť navždy…

Potrebujete piť rýchlo.

Vidím ľudí nárokovať si čas druhých, akoby bol ničím.

Akoby bol bezcenným, bol ničím.

Ľudia mrhajú najcennejším zdrojom, ktorý majú a ostávajú voči tomu slepí.

Pretože čas nejde uchopiť, čas nejde vidieť, čas nemôžme počuť. A tak sa zdá, akoby nebol. Alebo bol veľmi lacnou záležitosťou, bez akejkoľvek hodnoty.

A tak ním ľudia mrhajú, akoby nestál nič.

Ale sledujte priateľ…

Ako tí istí ľudia zvierajú nohy lekárov, keď sú zrazu chorí, alebo sa nebezpečenstvo smrti blíži. Sledujte, ako pripravení sú zrazu, keď pohrozený hlavným trestom, vzdať sa všetkých svojich majetkov — len aby mohli žiť o deň dlhšie!

Všimnite si, ako dychtivo chcú zrazu žiť viac.

Starí slabí vo svojich motlidbách žobrajú o pár rokov navyše; tvária sa mladšie; utešujú sa ilúziami. Sú tak nadšení klamať samým sebe, akoby podviedli osud. Ale potom…

Keď konečný deň zúčtovania príde, aby im pripomenul ich smrteľnosť…

Aký teror zrazu zaživajú vo svojich posledných momentoch, cítiac sa, akoby boli zo života unesení, nie odchádzali. Ako hlasný plač sa zrazu ozýva, že boli hlupáci.

Pretože nikdy nežili skutočne.

Aké hlasné sú sľuby, že budú, keď iba uniknú chorobe.

Keďže s touto perspektívou reflektujú nad tým, ako zbytočne usilovali o veci, ktoré si nedovolili nikdy vychutnať.

Ako všetká tá drina vyšla navnivoč.

Antický filozof, Seneca, povzbudzoval ľudí k tomu vravieť si pri uľahnutí v posteli: “Nemusíš sa zajtra zobudiť” a “Nemusíš nikdy uľahnúť znova” pri vstávaní. Hovoriť si pri vychádzaní z domu: “Môžeš sa nikdy nevrátiť!” A pri návrate: “Môžeš nikdy nevýjsť zase,” ako pripomienku vlastnej smrteľnosti.

Ako stavebný kameň toho, žiť naplno a nemrhať jedinou sekundou.

Pretože dobro v živote nezávisí na dĺžke života, ale úžitku, ktorý z nášho času získame. Tak ako je možné, vlastne časté, pre človeka žiť dostatočne dlho a predsa príliš málo.

Ži každý deň, akoby bol tvojim posledným (raz bude).

Držte každú hodinu vo svojich rukách.

Zhromaždite a šetrite čas, ktorý bol od Vás v poslednej dobe násilne odtrhnutý, nenápadne ukradnutý, alebo ktorý Vám jednoducho prekĺzol pomedzi prsty.

“Ži každý deň, akoby bol posledným,” je fráza, ktorá dnes letí svetom.

Ibaže pre mnohých za účelom vyhovoriť sa a ospravedlniť nerozvážne správanie.

Toto však tiež nie je pointa.

Seneca povedal, “Vyrovnávaj svoje účty denne.”

Inými slovami, ži dnešok, akoby to mal byť tvoj celý život. Každých 24 hodín ži plno. Nie v strese, nie lenivo, nie ľahostajne. Nie nič neodkladať, nie robiť nič zbytočné.

Povedal…

“Pripravuj svoju myseľ, akoby si prišiel na úplný koniec života. Neodkladaj nič. Ten, kto robí posledné úpravy vo svojom živote denne, nebude mať nikdy málo času.”

Tempo, ktorým totiž čas letí je neuveriteľne rýchle.

Čo vidíme veľmi jasne pri pohľade späť.

Let času je však tak tichý, že iba málokto si ho všimne, kým pohltený v prítomnosti.

Ako vojak, ktorý kráča s ľahkosťou a píska si pri tom, ale zrazu odhodí čokoľvek zbytočné, čo nabral cestou v čase mieru, keď sa začne blížiť nepriateľ.

Nie je čas na hlúposti.

Nie je čas riešiť triviálne problémy.

Nie je čas na zbytočné šarvátky, alebo strach!

Ale keď je život stratený v luxuse a nedbanlivosti, keď oddaný iba tomu, z čoho nie je žiaden úžitok, keď prežitý len robením absolútne nutného…

Vnímame to tak, že život uplynul skôr, než sme si stihli uvedomiť, že plynie.

Zamyslite sa: Nedovolíme nikomu zmocniť sa nášho majetku. Správne?

Bežíme do zbroje, voláme právnikov a ceríme zuby pri najmenšom náznaku nezhody o tom, aká časť zeme patrí komu. A pritom nechávame druhých…

Slobodne si brať z nášho života.

Viac než to!

Sami sa vedieme k tým, ktorým ho oddáme.

Nenájdeš takmer nikoho, kto by bol ochotný rozdať svoje peniaze.

A pritom, ako veľkému množstvu každý z nás denne rozdáva život! Koľkým dovolíme mrhať najcennejší zdroj, náš čas? Ako ľahkovážne sa k nemu staviame.

Pritom…

Tak, ako veľké a rozsiahle impérium je zbortené v moment, keď pripadne do rúk zlému vlastníkovi; tak, ako akékoľvek skromné bohatstvo rastie, keď zverené dobrému strážcovi; tak isto je život znásobený pre toho, kto ho zariadi správne.

Tak isto, akoby ani tisíc rokov nestačilo tým, ktorých hodiny v každom dni sú zhltnuté neresťami, ktoré ukradnú akékoľvek množstvo času.

Jeden posadnutý chamtivosťou.

Iný kompletne oddaný úlohám, ktoré sú bezcenné.

Jeden očarovaný vínom, uväznený túžbou, bledý z konštantného potešenia.

Iný znehybnený ľahkovážnosťou a lenivosťou. Jeden vyčerpaný precestovaním celého sveta, aby získal profit. Iný mučený vášňou pre boj, neustále usilujúci ublížiť, či ustarostený, že bude ublížené jemu.

Mnohí zaneprázdnení budovaním bohatstva iných.

Iní sťažovaním sa nad vlastným.

Mnohých osud hádže zo strany na stranu, akoby v bezvedomí — pretože nemajú princípy, ktorými svoj život riadiť. Pre všetkých však…

Vo výsledku…

Časť života, ktorú žijeme je skutočne malá.

Keďže zvyšok nie je život, len moment, kedy sme existovali.

Schválne!

Prehrajte si Váš život v hlave a spočítajte…

Koľko ste skutočne žili? A koľko času prespali? Koľko Vám zobral šéf? Koľko milenka? Koľko času ste strávili s klientmi? Koľko hádkami s Vašou ženou, alebo manželom? Koľko riadením zamestnancov? Koľko ponáhľaním sa po meste pĺnením ostatných povinností? Koľko strávili cestovaním? Koľko oddychom? Koľko zábavou?

Potom pridajte všetok čas, ktorý Vám vzali choroby a všetok, ktorý ste nechali položený, neaktívny, nepoužitý.

Čo si všimnete je, že ste žili menej, než si myslíte.

A máte pred sebou menej, než počítate!

Koľko z času dodnes ste vlastne použili, ako ste chceli? Koľko bolo vôbec použitých Vami? Koľko ste toho za tak dlhý život dokázali a koľkí Vás obrali o Váš život, keď ste si neboli vedomí, že strácate? Koľko života bolo utopeného v zbytočnom žiali, hlúpych potešeniach, chamtivých túžbach, lákadlách spoločnosti…

A koľko málo ostalo Vám?

Pričom najhoršia zo všetkých je situácia tých, ktorí sú zaneprázdnení prácou na veciach, ktoré ani nie sú ich vlastné. Ktorí riadia svoj spánok, podľa iného, ktorí chodia tempom chôdze podľa iného, ktorých najslobodnejšie akcie sú pod príkazom iného.

Keď chcete vedieť, ako krátky život je, spýtajte sa ich.

Nechajte ich reflektovať nad tým: Koľko málo z ich života bolo ich vlastným?

Ľudí, ktorí sú na konci života posadnutí znepokojivou myšlienkou, že celý svoj život vymenili získavaním toho, čo nebude nakoniec ničím viac, než nápisom na hrobke.

Hovorím, zrevidujte a zrátajte si dni Vášho života.

Uvidíte, že iba veľmi málo je ich tu pre Vás!

Keď si to všetko zrátate uvidíte, že i keby ste umreli v stovke, bolo to príliš skoro!

A predsa, žijeme, akoby sme nemali umrieť nikdy.

Nikdy myšlienka na smrť neprebehne našou mysľou — a pritom, toľko času už zbehlo navždy. Plýtvame časom, akoby sme ho mali čerpať z plnej zásoby s prebytkom a míňame ho na niekoho, alebo niečo v ten istý moment, ktorý je možno našim posledným.

Počujete ľudí hovoriť:

“Budem si život užívať v 50tke, pôjdem tam a tam.”

Ale aká je záruka, že Váš život bude dlhší, než dnešný západ slnka? A ako neskoro je začať žiť práve vtedy, keď viac nemáme inú možnosť, než život opustiť.

Aká hlúpa zábudlivosť vlastnej smrti je odkladať hodné plány na 50ty, alebo 60ty rok a chcieť začať žiť až v moment, ku ktorému sa nie každý, možno málokto, dostane.

Tak prirodzene a rýchlo čas uniká preč.

A my ho nedržíme, nesnažíme sa využiť, uchytiť ho, ale dovoľujeme mu prekĺzať pomedzi prsty. Akoby bol niečo povrchné, bezcenné, niečo nahraditeľné.

Pozrite do hodín ľudí a zistíte, ako im ich rozptýlenia nedovoľujú dýchať.

Ako veľa vecí sa usilujú robiť a potom, tak veľmi prehltená, nemôže ich myseľ absorbovať hlboko nič a musí odmietať všetko.

A vedzte, že nie je dôvod myslieť si, že ktokoľvek žil dlhý život, lebo má šediny, vrásky a dvesto rokov. Tak, ako neprešiel niekto dlhou cestou iba preto, že chytil búrku hneď v jej začiatku, stratil mapu a roky sa točil v kruhoch. Mnohých prekvapí starý vek, kým sú v mysli stále deťmi; nepripravených, neozbrojených, šokovaných z toho, ako náhle ich prepadol. Ale či chceme, alebo nie — takto to je s našou cestou života.

Plynie rovnako rýchlo, či sme bdelí, chodíme, alebo spíme.

Vedzte, že je treba pozdvihnúť sa nad vlastnú ľudskú slabosť, aby človek nedovolil jeho času, byť od neho utrhnutý a je dôsledkom, že život takéhoto človeka je dlhý.

Pretože akýkoľvek krátky čas na zemi mal…

Nič nezanedbal čakaním; nič nebolo pod kontrolou iného, lebo ho strážil.

Každý ponáhľa so životom a trpí túžbou po budúcnosti, vyčerpaný z prítomnosti.

Ale ten, kto plánuje každý svoj deň, ako posledný, nebude nikdy závislý, ani ustráchaný zo zajtrajška. Šťastena môže rozdať zvyšok, ako chce.

Pretože život toho človeka našiel bezpečie a bol žitý doplna.

Môže byť k nemu pridané.

Ale nič od neho vzané. A tento človek si s radosťou vezme, čokoľvek naviac. Ako ten, kto je najedený a predsa sa dokáže postarať a udržať si v chladničke viac jedla.

Takže, čo keby žiaden z Vášho času nezmizol z nedbanlivosti? Neubudlo by z neho márnotratným rozdávaním? A miesto toho, by celý čas bol zúžitkovaný plne?

V tom prípade, akokoľvek krátke, malé množstvo…

By bolo dostatočne štedré a kedykoľvek by posledný deň prišiel, múdry človek nebude váhať ísť stretnúť smrť tvárou v tvár pevným krokom.

Tento jediný je oslobodený od limitov ľudských pretekov.

Všetci veky mu slúžia; prešiel nejaký čas? Prijíma to spomienkou naňho. Je čas prítomný? Použije ho! Má stále nejaký prísť? Teší sa naň.

Robí svoj život dlhý kombinovaním všetkých troch časov v jeden.

Ale tí, ktorí zabúdajú na minulosť, zanedbajú prítomnosť a žijú vo večnom strachu o budúcnosť majú veľmi ťažký a príliš rýchly život. Pretože, keď prídu na jeho koniec, je príliš neskoro spraviť čokoľvek s tým, že tak dlhý čas, nerobili nič.

Ani keby si smrť priali!

Volanie o smrť, ako starý vek, nie je dôkazom dlhého života. Je to dôkazom toho, ako nestále a premenlivé sú emócie týchto ľudí. Fakt, že deň niektorým vyzerá príliš dlhý, že sa sťažujú, ako pomaly hodiny plynú, než príde večera, že sú nepokojní, kedykoľvek zlyhajú ich rozptýlenia a nemajú vtedy čo robiť…

Všetko to odkladanie niečoho v čo dúfajú, ktoré im príde tak dlhé…

Neznamená, že žili dlho.

Iba, že čas, ktorý si život vychutnávali bol o to kratší.

O to rýchlejší — ich vlastnou vinou; pretože prelietavajú z jedného potešenia na druhé a nedokážu ostať zameraný na jeden účel.

Ich dni nie sú dlhé.

Sú nepokojné.

Mrhajú dňom v očakávaní noci a potom stratia noc v strachu pred úsvitom.

A potom, keď sa konečne dočkajú toho, čo chceli, všimnú si, že ich v momente najväčšej radosti prepadá myšlienka: “Ako dlho táto vec potrvá?”

Tento pocit viedol kráľov generácií k tomu plakať nad mocou, ktorú vlastnia a veľkosťou ich bohatstva, pretože s terorom čakali na koniec, ktorý vždy musí prísť.

Preto TERAZ…

Kým je Vaša krv horúca, vykročte na cestu lepším smerom!

Smerom k láske a praktike Vašich hodnôt, oslobodeniu od závislostí, reflexiou nad životom a smrťou a k životu sily, intenzity a hĺbky.

Toto je 5 vecí, ktoré umierajúci ľutujú najviac…

Pozrite na ne a zamyslite sa teraz, kde vo Vašom živote robíte tieto chyby Vy? Týchto 5 najväčších prianí pred smrťou je z knihy autorky Bronnie Ware, ktorá strávila roky prácou v paliatívnej starostlivosti.

1) Prajem si, aby som mal odvahu žiť život verný sebe, nie život, ktorý odomňa čakali druhí.

Toto je najčastejšie prianie a ľútosť ľudí, ktorí si uvedomili, že ich život prichádza ku koncu.

A koľko ich snov bolo nenaplnených.

Väčšina ľudí si nesplní polovicu cieľov, ktoré mali — a na konci musia umrieť s vedomím toho, že sa to stalo len výsledkom rozhodnutí, ktoré spravili, alebo nie.

2) Prajem si, aby som nepracoval tak veľa.

Mnohí premeškali mladosť svojich detí a spoločnosť svojich partnerov.

Mnohí ľutujú, že boli tak zaneprázdnení trávením svojho času v pracovnom závode, že zabudli na osobný život.

Pracujte tvrdo, pracujte chytro!

Vybudujte Vaše sny, sú toho hodné! Ale nikdy nezabúdajte na dôležitosť Vašej rodiny a milovaných, pretože práve pre nich to robíte.

Práve oni spravia Vás a Váš život štastnejším najviac.

3) Prajem si, aby som mal odvahu vyjadriť svoje pocity.

Veľa ľudí potláča, alebo skrýva pocity, aby udržali mier s ostatnými. Výsledkom toho sa podriadia priemernej existencii a nikdy sa nestanú tým, kým boli skutočne schopní.

Mnohí si vyvinuli choroby kvôli trpkosti a nevraživosti, ktorú si niesli v srdci, lebo nežili život verný sebe.

Pamätajte; nemôžete kontrolovať druhých ľudí.

Nemôžete kontrolovať ich emócie.

Ale môžete svoje!

A môžete robiť rozhodnutia verné sebe.

A i keď ľudia môžu reagovať negatívne na to, keď sa zmeníte a začnete byť k sebe a im úprimní, v závere to zdvihne úroveň Vašich vzťahov na zdravšie miesto.

Alebo Vás z nezdravých vzťahov vyslobodí.

Tak či tak, ste víťaz.

4) Prajem si, aby som ostal v kontakte s priateľmi.

Každému chýbajú jeho priatelia, keď umiera.

Keď sa náš čas naplní, nebude to status, ani bohatstvo, čo budeme potrebovať. Bude to prítomnosť milovaných, vďaka ktorým sa budeme cítiť dobre.

Myslite na dôležitosť toho, čo máte, kým pracujete na tom, čo chcete!

5) Prajem si, aby som si dovolil byť šťastnejší.

Veľa ľudí nepochopí do úplného konca, že šťastie je voľba. Ľudia zotrvávajú v svojej komfortnej zóne a boja sa zmeny, niekedy celý život.

Niekedy na úkor lepšieho — ostávajú v známom.

Zaseknutí, stagnujúci vo svojich starých vzorcoch a zvykoch.

Zaplavení komfortom vo svojich emóciách a fyzických životoch, do bodu, kedy sú na ňom závislí a nevedia si predstaviť život bez svojich rozptýlení.

Pretože to je to, čím komfort je – rozptýlením!

Ktoré nás vedie k tomu báť sa zmeny, báť sa ísť za tým, čo skutočne chceme, báť sa byť sebou — a preto predstierame. Predstierame, že sme šťastní a spokojní, kde sme.

A touto ilúzou mrháme svoj život.

Ktorý sa nikdy nevráti späť.

NIKDY.

Keď ste na smrteľnej posteli — čo si o Vás myslia, alebo ako sa ohľadne Vás cítia iní ľudia — nemôže byť viac bezpredmetné.

Otázka je, prečo si to uvedomiť príliš neskoro?

Pochopte to teraz!

Čo si o Vás myslia a čo o Vás hovoria iní je kompletne jedno. Ste to Vy, kto kontroluje Vaše myšlienky, emócie a správanie. A ste to Vy, kto dáva kontrolu iným!

Je to Váš život!

Vaše voľby, Vaše rozhodnutia!

Vaša šanca spraviť svoj životný zážitok lepším.

Nie potom. TERAZ!

Vraví sa, že žijeme len raz.

To je blbosť.

Umrieme raz, žijeme každý deň!

Preto nepozerajte na smrť, ako na hrozbu. Ale príležitosť. Príležitosť vytvoriť vo Vašom živote instantnú prioritu a urgenciu k tomu, žiť ako chcete. Každý deň!

Vyberajte vedome, vyberajte múdro, vyberajte úprimne.

Buďte verný Vašim hodnotám a cnostiam. Budujte milujúce vzťah. Rozvíjajte svoj život zmysluplnými spôsobmi. A využite každý jeden moment, ktorý máte…

Aby ste nemuseli ľutovať nič, keď vyprší Váš čas!